15.2. To je deň keď sa narodila malá Kerryna. Niežeby to bol deň ako iný, ale bol to deň hneď po sviatku všetkých zamilovaných a tento deň bol priamo dňom všetkých osamelých. Ale že by to bol šťastný deň na narodenie sa, tak to nie. Jej ľudská matka jej zakaždým vyčítala, že sa narodila a zakaždým si tento deň pripomínala, pričom z neho aj jej narodenia robila vtip. Nikdy jej ho nerobila príjemným, len si ho robila horším a horším, možno aj preto lebo nenávidela svoje vlastné dieťa, ktoré za nič nemohlo. Že by bola nadšená svojím menom tak to nebola pravda. Volať sa Kerryna Abadonna Drakomai je ako keby za trest. Nielen, že nie je zvykom mať päť mien spolu s priezviskom, ale pre ňu to bolo peklo, doslova ako jej druhé meno. Asi sa jej tým menom chcela matka vysmiať, aby jej vrátila to narodenie sa. Ale keďže je Grékyňa, tak ju to nezastavilo, predsa len si mohla vymyslieť hocijaké meno zo všetkých a jej matka s tým nemohla nič urobiť. Predsa len o tom nemala najmenšieho tušenia. 

Už od malička bola zvláštna a radšej sa druhým vyhýbala, bola tým zvláštna, ale necítila sa v spoločnosti bezpečne. Niečo ju vždy nútilo  so strachom obzerať sa za chrbát, pričom nevedela, čo by to mohlo byť. Čas od času zostala s deťmi, ale stále sa cítila tak. Nechcela tým pôsobiť na druhých a ani nechcela o tom hovoriť, pretože vedela, že by jej nikto neveril. Nikto neveril malým deťom, aj keď hovorili pravdu a to sa týkalo vždy nej. "Kerryna prečo mi do pekla klameš!" Boli kriky, ktoré sa ozývali skoro každý deň a predsa len to malé dieťa nikdy neklamalo. Neklamalo v tom, že ho niekto urazil a ono sa s ním potom pobilo, ani vtedy keď sa dialo, čomu nerozumelo. Žilo vo svete dospelých, ktorý nerozumeli jemu. Každá snaha o to, aby sa mohlo usmiať nad niečím šťastným bola zrušená všetkými a aj ďalšie šťastné veci. Narodeniny, Vianoce a ostatné sviatky nikdy u nich neslávili, preto sa ich naučila nenávidieť. Akýkoľvek sviatok jej pripomínať alebo sláviť, tak je dosť možné, že sa naštve a niekoho nakopne.

Mať normálne detstvo bol jej najväčší sen, ktorý sa nikdy nemohol splniť. Stačil jej len krik matky, hnev a potom facky, tak bolo jej jasné že sa musí schovávať pred ňou. Lenže to nebolo všetko. Pomaly sa jej matka začala opíjať skoro až do nemoty. Zo silnej ženy sa stala tá najväčšia troska a to ju tak isto ničilo. Svet malého dieťaťa sa rázom menil na to najväčšie peklo aké kedy mohlo zažiť. Jej matka si domov viedla rôznych mužov, ktorý boli buď zliatý na mol, alebo tak mimo, že im nevadilo ublížiť malému dieťaťu. V jeden večer sa to ale zmenilo. Pre ňu to bolo oveľa horšie, pretože jej na to zostali zlé spomienky a ona sa s nimi nemôže do teraz spamätať. Keby v ten večer nebola doma, keby tak jej matka nebola opitá, mohlo to dopadnúť inak.

Bol teplý letný večer a jedenásť ročná Kerry si spala vo svojej peknej a malej posteli. Jej matka si opäť priviedla domov nejakého muža, lenže on nebol opitý, kým jej matka hej. Z izby matky sa ozývali rôzne kriky, preto si dala na hlavu vankúš, aby nič nepočula. Potom čo prestali sa jej konečne podarilo zaspať, aj keď jej spánok netrval veľmi dlho. Zobudila sa na to, že niekto držal jej krk v ruke a nebol to nik iný ako muž, ktorého si v ten večer priviedla jej matka. Čo mohla urobiť proti sile niekoho dospelého? Začala teda kričať. Ale to sa jej práve v tej chvíli nevyplatilo. Kvôli čomu tam bol, tak to sa nikdy nedozvedela, pretože jej práve v tej chvíli prešiel nožom po hrdle. Strach bolo prvé čo ju zaplavilo, potom to až bola bolesť. Z modrých vystrašených očí začali tiecť slzy a malé dieťa sa držalo za krk, pretože mu z neho tiekla prúdom krv. Sila strachu bola väčšia ako bolesť, preto sa jej nejak podarilo dostať o poschodie nižšie a z celej sily zabúchať na dvere susedky. Čo sa dialo potom si už nepamätala, kvôli strate krvi odpadla a prebrala sa o týždeň neskôr v nemocnici.

Odmietala v tom čase s kýmkoľvek rozprávať a to že mlčala, čo svedčilo o traume, ktorú zažila. Po príchode matky do jej izby sa len na ňu dívala, kým jej matka nepovedala úplnú pravdu. Pravdu o jej pôvode, o tom že jej otec je grécky boh a kvôli nemu ju neznáša. Najprv jej nechcela veriť, ale potom to začala brať vážne. Nenávidela ju za to, aj za to že dovolila tomu mužovi, aby jej ublížil, ale koho nenávidela ešte viac boli bohovia. Hnev ju zmenil a tak sa z nej stala mrcha, tak ako bola jej matka. Stačilo sa pozrieť a bolo jasné, že sa na ňu podobala, aj keď v niečom si boli rozdielne. Ľudia sa jej začali vyhýbať a aj jej slovník začal byť celkom dosť výrazný, každé jediná veta sa začínala nadávkou a pokračovala urážaním tej dotyčnej osoby. Bola protivná na vlastnú rodinu a ak aj s ňou bola tak s ňou moc nechceli byť. V zrkadle si každý deň obzerala svoju jazvu na krku a práve v tej chvíli sa rozhodla urobiť prvú hlúposť. 

Jeden deň a prešla pred tatérský štúdiom. Na chvíľu sa pozastavila a pozrela na svoje zápästie. Mala chuť na to, aby ju odsudzovali za to, že si spravila tetovanie a pritom je veľmi mladá, pričom tetovanie by si nikdy nemala v tom veku dať urobiť. Vstúpila dnu a hneď sa na ňu pozrela mladá a zároveň krásna žena. Čierne vlasy mala mala ofarbené jedným červeným prameňom. Nedokázala presne určiť jej oči, pretože ich mala zakryté čiernymi okuliarmi. Žena si ju veľmi okato prezerala a sama nevedela, čo na nej vidí. Tú jazvu, čo jej zostala na krku? Ale nakoniec stačil jediný úsmev a slová na ktoré nikdy nezabudne. "Čo si želáš môj malý φοίνιξ?" Usmiala sa na tú ženu a bola nadšená. Múdra bola tá žena, takže jej bolo jasné, čo skončí na jej ruke. Fénix bolo mýtické stvorenie a ona bola nadšená, že práve tá žena ju ním nazvala. Po jeho dokončení odmietla od nej peniaze a zašla ďaleko do štúdia odkiaľ sa vrátila s náhrdelníkom. "Môj maličký fénix, vezmi si ho so sebou a nikdy ho nedávaj dole. Bude ťa chrániť pred všetkým zlým, bude to ako keby som bola s tebou." Tie slová na ňu zapôsobili a za to ju objala. Pri odchode sa jej poďakovala a s nadšením odchádzala preč, ale s príjemnejším pocitom. Ale ona sama netušila, čo sa práve v tej chvíli stalo. 

O týždeň neskôr znovu prechádzala okolo štúdia, pričom sa bola pozrieť dnu. No tú ženu tam nevidela, dokonca aj pri opýtaní sa na ňu, tak jej nikto nevedel povedať kde je. Dokonca pomaly zisťovala, že tam nikdy nepracovala, čo jej nedávalo zmysel. Len na to zabudla a potom už to nechala tak. Len sa hrala so svojim príveskom, ktorý dostala od nej. Vošla do obchodu, kde si zobrala peroxid, ktorý jej síce predavačka moc nechcela predať, ale predsa len jej ho dala. Na chvíľu sa doma zamyslela nad tým, či to naozaj iné urobiť, ale jej rozhodnutie sa nezmenilo. Chcela to urobiť, preto zobrala do ruky peroxid a svoje vlasy si ním odfarbila na bielo. V tej chvíli boli zničené, ale jej už to bolo jedno. Chcela len svoj vlastný pokoj a tým, že sa podobala na svoju matku, tak ho nedostala. Stačilo sa len pozrieť na seba a už sama seba začala nenávidieť. Lenže to bola posledná kvapka pre jej matku. Nechcela ju už po tom vidieť a tak sa jej zbavila, že ju poslala na internát, ktorý zo všetkého neznášala. Bolo to oveľa horšie, ako keď bolo doma s tú potvoru.

Čas jej na internáte plynul rýchlo, ale vždy bola uzatvorená pred všetkými alebo sa im vyhýbala. Necítila sa nikdy medzi nimi dobre, nie to, aby sa s nimi rozprávala. Bola skôr samotárska, preto sa nebolo prečo diviť, keď po nej začali hádzať veci, keď ju videli. Najskôr to nechala tak, ak kým jej skoro netrafili oko. Bolo to dosť blízko neho, ale predsa len jej začala tiecť krv. V tej chvíli sa objavila nejaká žena a sklonila sa ku nej, pričom sa oborila na ostatné deti. "Čo sa nehanbíte? Toto robiť niekomu druhému?" Pričom ju zobrala na ošetrovňu. Až vtedy si všimla podobnosti medzi tou ženou z tetovacieho štúdia. Nevedela ako to bolo možné, ale predsa len sa jej to nezdalo. Mala tie isté rysy tváre, ako aj vlasy. Konečne, ale videla jej oči. Mala ich modré a jej sa veľmi páčili. "Ďakujem za pomoc." Povedala jej a žena znovu odišla, pričom ona to vôbec nechápala, prečo sa to znovu zopakovalo. Ako keby znovu neexistovala a nik si na ňu nepamätal, čo ju čiastočne desilo, ale predsa len verila, že nie je blázon. Kto bola tá žena, ktorá sa ku nej nesprávala s odporom? To bola jej večná otázka, ktorá do teraz nebola zodpovedaná.

V škole sa objavila nová učiteľka, čo sa skoro nikdy nestávalo, ale v tejto chvíli to prišlo dosť zvláštne. Všetci ju vychvaľovali a ona nevedela o koho ide. Predsa len nechápala ako môžu mať radi nejakú učiteľku. Pri prvej hodine s ňou chcela utiecť vôbec sa jej nepáčila. Bola podľa nej až moc zvláštna a predsa len sa jej to moc nechcelo zdať. Pri nej sa trhala každú chvíľu, až kým neprišla na to prečo. Vtedy uvidela jej pravú stránku, ktorú najprv zakrývalo niečo a ona nevedela, že pred ňou stojí pravá obluda. Netušila ale o akú presne ide a ju to vydesilo. Nebola moc zbehlá v gréckej mytológii, okrem bohov nepoznala ani jedinú obludu, čo jej práve v tej chvíli nepomohlo. Prišla si pre ňu a to vedela vďaka jej múdrej matke, ktorá jej prezradila, čo je naozaj zač. Srdce jej tĺklo ako o život a po hodine s ňou zostala sama. Nevyzeralo to pre ňu moc dobre, pretože do triedy vošli ďalšie dve ženy. Jej hrdlo sa stiahlo, keď pomalým krokom vyrazili ku nej. "Kto ste?" Spýtala sa ich, pričom ony sa začali smiať. Nechápala prečo sa jej smejú. Potom z ich úst vyšli slová, ktoré ju vydesili. "Sme Lamia hlupáčik." Zľakla sa ich a preto začala utekať blízko ku oknu, kým ju nezasiahla stolička. Z ruky jej začala tiecť krv. Práve vtedy sa znovu objavila tá žena. Pozrela sa na ňu a očami ju prosila o pomoc. Lamie si ju ako keby nevšímali, ale predsa len na ňu začali syčať. Keď sa ku nej dostala, tak mala strach, že aj ona jej bude chcieť ublížiť, ale miesto toho jej niečo pošepkala do ucha. "Utekaj maličká, vyskoč z okna." A ona urobila čo jej povedala, pričom nereptala ako vždy alebo nenadávala. Nebola to síce taká veľká výška, aj keď druhé poschodie bolo celkom dosť vysoko, pričom pri dopade si narazila členok a zlomila si ruku. Aj keď keď to bolo pre ňu bolestivé, tak predsa len mala dosť strach a energia z toho ju dostali dosť ďaleko od školy, kde sa oprela o stenu aby sa mohla spamätať.

Mala len chvíľu sa spamätať, keď sa znovu objavila ona. Nevyzerala moc v poriadku, ale miesto toho, aby utiekla preč, tak prišla ku nej. Chytila ju za ruku a povedala jej. "Musíme ťa odtiaľto okamžite dostať." Stopla taxi, ktoré práve prechádzalo okolo a prinútila ju do neho nastúpiť. Potom vyrazili na letisko, aby sa dostali na nejaké miesto, o ktorom hovorila, že bude v bezpečí. Na lietadlo nemuseli dlho čakať, ale keď už v ňom sedela, tak sa v ňom necítila moc dobre. Už len vzlietnutie zo zeme ju stálo veľa námahy, aby jej neprišlo zle. Po tomto vedela, že lietanie nebude jej parketa. Radšej zostane pevne na zemi. Celkom dosť ju desilo to, že sa ten stroj môže pri najmenšej búrke zrútiť. Potom čo pristáli na pevnej zemi a jej žalúdok sa ustálil mohli znovu vyraziť. Taxikárovi povedala, že čim skôr budeme tam, tak mu dostatočne zaplatí. Preto sa dostali ku nejakému vrchu ešte pred západom slnka. Vystúpila von, ale ona ju už nenasledovala. Prekvapilo ju to, preto sa za ňou otočila. "Ja tam nemôžem." Povedala a potom s úsmevom pokračovala. "Ale budem vždy s tebou. Volám sa Xiamara. A teraz už choď." Mala slzy v očiach, ale počúvla ju. Vošla do tábora, ktorý ju tak prekvapil, že zostala s otvorenými ústami. Dúfať len, že sa to tam zlepší a že konečne zistí kto je jej otec.