Písalo sa 29.7.1949. V Portlande v štáte Maine v USA bol pokojný polooblačný deň. Slnečné lúče sa nedokázali cez ťažké šedé oblaky dostať na zem. No, to Nadine Lowe nebránilo v radovaní sa.  Po dlhých 6 hodinách sa na svet prvý raz pozrela Krystal Lowe. Jej malé očičká pozorovali svet a už vtedy ju fascinoval. Ako malé dieťa bývala v malom domčeku na kraji mesta. Jej mama, brat a starý otec si pokojne nažívali ako každá iná rodina. Krystal vyrastala bez otca. Mama jej hovorila ako ich opustil. Vtedy nerozumela prečo. No, neskôr to pochopila. Jediné čo si o otcovi pamätala boli reči starého otca, ktorý hovoril, že od začiatku vedel, že to nie je dobrá voľba pre jeho dcéru. Jej starý otec bol nemec. Rovnako ako jej mama. Pred vojnou odišli do USA a starý otec to nikdy neľutoval.

A tak si spolu spokojne, skromne žili. Krystal a jej brat Lenz sa stali nerozlučnou dvojkou. Neustále chodili na výlety keďže mama bola takmer stále v práci a starký nevládal. Krystal do teraz s láskou spomína ako s jeho bratom pozorovali vtáky a smiali sa na tom ako hrkúta holub. Vyzeralo to na idylické detstvo. Len vyzeralo. Lenz bol o štyri roky starší a keď mala Krystal 10 zomrel na zápal pľúc. Bola to veľmi veľká strata pre celú rodinu. Hlavne pre Krystal, ktorá stratila svojho jediného kamaráta. Stala sa z nej smutná malá dušička, ktorá sa už len veľmi málo smiala. V tomto období začala mať problémy v škole. Začala kradnúť, peniaze a stále odmietala odpovedať učiteľke matematiky. Nechcela sa rozprávať s niečím čo má na hlave hady a má to pazúry. Peniaze vždy  vložila mame do peňaženky. Vedela, že po pohrebe Lenza nemajú dosť peňazí. A tak to šlo. Krystal sa začala zlepšovať a stále pridávala do peňaženky väčšie čiastky. Keď mala 14 mama to zistila. Vynadala jej. Nadine chápala, že jej dcéra chcela pomôcť, no nerobila to čestnou cestou.  Pohádali sa a od vtedy bola atmosféra v dome nabitá. Navzájom sa nerozprávali. Nemali ani kedy. Mama bola v práci a Krystal sa doma starala o starkého, ktorý pomaly skonával. Posledné dni starý otec neustále hovoril o tábore. Mrmlal si, mal horúčku a stále mrmlal, že tam Krystal musí ísť. Keď sa opýtala kde to je potichu vydýchol: Choď preč..

Mama v tú domu bola ešte v práci a tak si Krystal so slzami v očiach zbalila svoje veci, posledné ukradnuté peniaze a odišla z domu. Jediné čo po nej zostalo bol odkaz, že každý mesiac pošle mame peniaze. Bolelo ju, že musela odísť, no chcela rozlúštiť posledné slová starého otca. Za hranicami Mainu však zistila, že nevie kam má ísť.  Išla sa vrátiť, no um jej našepkával nech ide priamo za nosom. Za necelý rok precestovala USA krížom – krážom. Postretávala množstvo oblúd, ktorých existenciu stále popierala. Každý mesiac poctivo posielala mame peniaze, ktoré nakradla. No, raz keď bola na týždeň v Las Vegas a okrádať ľudí v kasínach prespala v Hoteli Lotus. Zostala tam na pár dní, ale keď ju vyviedli bodyguardi zistila, že tam nebola pár dní. Ulice boli plné zvláštne vyzerajúcich áut, každý držal v ruke čudesnú krabičku a takmer všetky ženy mali oblečené nohavice. Vedela, že niečo nie je v poriadku.  Celá vyplašená sa každého pýtala čo je za rok až kým nenarazila na satyra. Ten ju celú vyplašenú, zmätenú a stratenú  priviedol do Tábora polokrvných. Tábora, ktorý jej vtedy spomínal jej starý otec.