Reagan sa narodila slobodnej matke pred osemástimi rokmi v New Yorku. To z nej terada robí rodenú NewYorkčanku, ktorá vyrastala na Upper East Side. Jej matka bola umelkyňa, treba spomenúť, že celkom úspešná malierka a preto si mohli dovoliť lepší život vyššej triedy. Reagan aj napriek tomu nie je žiadny fiflena, ktorá by si potrpela na luxusnom oblečení, aj keď, v jej šatníku sa nachádza pár kúskov od mien, ako sú Armani, Gucci a podobné. Sláva jej matky jej teda rozhodne nikdy nestúpila do hlavy, vždy sa držala pri zemi a bola skromné dieťa.

Jej matka ju prihlásila do súkromnej školy, pretože na to mali peniaze, navyše z tej štátnej ju vyhodili, pretože zaostávala za ostatnými deťmi a nikto nebol ochotný sa venovať jej dislexii. Na svojho otca sa napýtala, až pokiaľ nezačala tancovať v baletnej škole balet. Keď každému dievčatku prišli na vystúpenie mamina aj ocinko, až vtedy zistila, že jej niečo chýba a že by to aj ona chcela - ocinko. Keď sa pýtala mami, prečo nemá ocka aj ona, mama jej večne povedala, že má ocka, len bol veľmi zaneprázdnený prácou a preto od nich odišiel. Malé dieťa však toto nepochopí.

V neskoršom veku si svet začala uvedomovať viac a začala byť na otca nahnevaná, že mu bola práca prednejšia než ona, že ju proste len tak opustil. Ju a mamu. Nešlo jej do hlavy ako môže byť človeku prednejšia práca pred rodinou. To však ešte stále nevedela, že jej otec je grécky boh a jeho povinnosti sú omnoho dôležitejšie, než povinnosti ich - smrteľníkov. Taktiež zasypávala matku otázkami, prečo si nenájde nieko iného a prečo je stále sama. City, ktoré prechovávala jej matka k jej otcovi boli tak silné, že nebola schopná milovať niekoho iného. Tak to prezentovala aj pred Reagan. Nechcela, aby nemala rada svojho otca. Nechcela aby naňho zanevrela. Avšak vo veku pätnástich rokov, máte akúsi vzdorovitú povahu a aj napriek tomu, že vlastne taký nieste, sa správate úplne inak. Puberta. Ťažké obdobie pre rodiča. Jej matka ale nechala svoju dcéru tak. Vedela, že ak jej bude lásku k otcovi nútiť, ešte viac pôjde proti nej a viac naňho zanevrie. Preto to nechala tak a dúfala, že ju to raz prejde. A presne to sa aj stalo. Po dvoch rokoch, keď mala Reagan sedemnásť ju toto vzdorovité obdobie prešlo a jedného dňa si povedala, že chce o ňom vedieť viac.

Jej mama neprotestovala, ba naopak, bola šťastná, že jej môže porozprávať o mladom mužovy, ktorého talent bol jej inšpiráciou. Na istý čas si boli navzájom múzami jeden druhému. Istý čas spolu tvorili, žili...Rozprávala jej o tom, ako prežiaril každý jej deň a ako mu je Reagan podobná a ako veľmi jej ho pripomína. Povedala jej však aj o smutnom konci, ktorý sa jej zdal aj dosť nereálny. Myslela si, že jej matka sa z tej samoty už úplne zbláznila, keď jej povedala, že jej otec musel odísť na Olymp, medzi ostatných gréckych bohov, keď sa narodila, pretože bola zakázané dieťa. Grécky boh by nemal mať dieťa so smrteľníkom, no bolo to tak časté, že z toho nešlo nikoho viniť. Jedine tak samotných bohov.

Reagan však bola odmietavá voči tejto historke. Prišlo jej to nemožné. Navyše čo by robilo grécke božstvo v dnešnej dobe. Zlý vtip. Začala tomu všetkému veriť až keď ju napadla harpyja pri ceste domov z hodiny hry na husle. Nechápala čo sa deje. Zostala v šoku, no adrenalín, ktorý sa jej v tom momente vypustil do tela spôsobil, že harpyju začala udierať púzdrom od huslí a začala utekať v prvom momente ako to bolo možné. Ani neverila, že by jej mohla ujsť. Už sa videla rozdriapaná niekde na chodníku ako taký mastný flak, keď sa zrazu pri nej z ničoho nič ocitla matka, ktorá sedela v aute. Vyzdvihla ju na rohu uhlice, kam stihla Reagan dobehnúť. Na vysvetlovanie nebol čas, potrebovali sa harpyji stratiť. Samozrejme, že každá matka sa bojí o svoje dieťa a preto, aj napriek tomu, že jej to lámalo srdce, povedala Reagan o tábore polokrvných a že tam, a len tam, bude v bezpečí. Došli dovom, rýchlo pobalili to nezbytné a vyzarili na smer Long Island a k Táboru Polokrvných. Šli rýchlejšie, než by šla formula 1. Za tú krátku chvíľu jej mama stihla povedať to najzákladnejšie. Stihla ju pripraviť na Cheiróna, no aj tak, keď ho prvý krát zbadala bola mierne šokovaná.

Netrvalo ani dlho a v tábore sa zabývala. Matka jej chýbala ale každým dňom menej a menej. V tábore si našla priateľov a záľuby. Zdokonalovala sa v boji a v remeslách. Tie ju však tak veľmi nebavili. Najviac ju bavila strelba z luku, zrejme to bolo tým, že jej to aj šlo najviac. Onedlho aj pochopila prečo, keď sa k nej jej otec aj doznal. Po nejakom čase strávenom v tábore, sa naučila čo to o gréckej mytológii a vlastne to ani nebol taký šok, keď zistila, kto je jej otec.